[:sk]
Najbizarnejšie futbalové príbehy
História najpopulárnejšieho športu na svete je miestami neuveriteľná. Uplynuli storočia od vzniku športu zvaného futbal a za ten čas sa tvorila história. Všetci poznáme nezabudnuteľné momenty akou bola „božia“ ruka Diega Maradonu, no taktiež tie smutnejšie, akou bola tragédia v Hillsborough, no existuje kopec bizarných a priam neuveriteľných príbehov, ktoré pozná iba málokto. Tak teda, dobrú zábavu pri čítaní!
Hmla, kam až dovidíš
Arsenal si v roku 1945 pozval v rámci prípravy do Londýna na svoj štadión Moskovské Dynamo. Britské ostrovy sú povestné svojím počasím a to sa predviedlo poriadne hustou hmlou, ktorá sa na štadión pred zápasom zniesla. Domáci hráči tlačili na rozhodcu, aby sa zápas preložil, no hostia chceli stoj čo stoj hrať, ináč by ich dlhá cesta z Moskvy prišla nazmar. Rozhodca nakoniec zápas zahájil a zábava sa mohla začať.
Hmla bola miestami tak hustá, že málokto zo zaplneného štadióna niečo z ihriska videl a s podobným problémom sa borili aj samotní hráči na ihrisku. Po chvíľke obe strany začali tento fakt využívať vo svoj prospech.
Moskovčania napríklad zahlásili striedanie, no akosi „zabudli“ z ihriska stiahnuť striedaného hráča a tak mohli diváci v jeden moment ( ak sa im podarilo niečo uvidieť ) napočítať na ihrisku 15 pobehujúcich hráčov hosťujúceho celku.
Arsenal však nijako nezaostával a keď rozhodca vylúčil jedného z domácich, ten sa po chvíľke v hustej hmle nenápadne vrátil späť na ihrisko.
Hmla však zo sebou prinášala aj smolnejšie okamihy. Domáci brankár si to pri jednom z obranných zákrokov namieril priamo do bránkovej konštrukcie, ktorú paradoxne kvôli hmle vôbec nevidel a otrasený ostal ležať na zemi. Jeden z domácich fanúšikov však neváhal, pohotovo skočil na ihrisko a brankára na istú dobu nahradil. Samozrejme bez povšimnutia rozhodcu.
Rozhodca nakoniec zápas v polovici druhého polčasu pre príliš hustú hmlu a zlé počasie ukončil. Brankár Dynama však stál ďalších 7 minút pred svojou bránkou, netušiac o tom čo sa deje. Keď k nemu konečne dorazila osoba oznamujúc mu, že bol zápas ukončený, iba ho ignoroval s domnienkou, že je jedným z domácich útočníkov. Na otázku „nebolo Vám divné, že ste tam tak dlho stál osamote?“ odpovedal „Ani nie. Bol som v domnienke, že môj tým je stále v útoku!“
Zápas skončil porážkou Arsenalu 3:4, no viac ako výsledok sa do pamäti fanúšikov zapísal vo forme príbehu, ktorý vďaka rozprávaniu doslova zľudovel. Čo už záleží natom, že je to raz zápas proti Spartaku Moskva z roku 1925 a inokedy ten z roku 1945…
Dajte mi tú zeleninu!
Nie je veľa príbehov z minulosti, ktoré by mali priamy dosah aj na prítomnosť, no jeden z nich sa týka verných fanúšikov zo Stamford Bridge, domovského stánku Londýnskej Chelsea.
Možno ste to o klube zo západného Londýna ani netušili, no jeho fanúšikovia nosili dlhé desaťročia na domáce zápasy špeciálny kus zeleniny – zeler. Súviselo to z jedným z obľúbených „chorálov“ domácich, v ktorom sa táto zelenina spomínala.
Celery, celery.
If she don’t cum,
I’ll tickle her bum,
With a lump of celery.
So stúpajúcim promile je samozrejme popevok vulgárnejší…
V roku 2007 bolo zverejnené stanovisko klubu o zákaze nosenia tejto „nebezpečnej“ zeleniny na štadión, s dodatkom, že každý fanúšik u koho sa zeler nájde dostane doživotný zákaz vstupu na štadión.
Tu je časť z vyhlásenia:
„Hádzanie čohokoľvek na hraciu plochu, zeleru nevynímajúc, je kriminálnym počinom, za ktorý môžete byť uväznený a budete mať zápis v trestnom registri.
Ak sa u niekoho nájde zeler pri vstupe na štadión, môže mu byť zakázaný vstup a za prípadné hádzanie mu môže byť udelená pokuta.“
Taktiež bola k stanovisku pripojená výzva, aby sa fanúšikovia nebáli „nabonzovať“ na „horúcu linku“ tých, čo by u seba zeler mali s dodatkom, „všetky hovory budú čisto dôverné“.
Napriek tomu, že sa v súčastnosti fanúšikovia na domáci štadión ani do okolia štadióna neodvažujú zeleninu nosiť, je obľúbenou súčasťou počas klubových výjazdov na ihriská súperov a hosťujúci klub, ktorý na tento fakt pozabudne na to kruto doplatí.
Aj preto nedávno prišlo varovanie Britskej vlády pred zápasom Európskej ligy proti Pražskej Slávii, aby na štadión “nenosili žiadne nápoje, palice, svetlice, zbrane a ZELER!”
V apríli 2002, boli štyria fanúšikovia zatknutý za hádzanie zeleniny na štadióne Villa Park počas semifinálového súboja proti susedom z Fulhamu, ktoré sa skončilo víťazstvom „the Blues“. Fanúšikovia, ktorí boli obvinení za hádzanie zeleru sa bránili tým, že to patrí ku klubovej tradícii už vyše 20 rokov.
Zrejme najvážnejším bol incident z finále Carling Cupu proti Arsenalu z roku 2007, keď musela byť hra prerušená práve pre hádzanie zeleru. Vedenie Chelsea bolo nakoniec prinútené futbalovým zväzom prijať príslušné opatrenia.
Hráč Arsenalu Cesc Fabregas, zasypaný zelerom počas zahrávania rohového kopu
Nie sú to kľúče od bývalého štadióna?
V súčastnosti sa považuje rivalita medzi Evertonom a Liverpoolom za priam legendárnu a takzvané „Merseyside derby“ je neodmysliteľnou súčasťou kalendára každého fanúšika zo širokého okolia.
Domovský stánok Evertonu – Goodison Park, stojí hneď kúsok za rohom od Anfieldu, teda stánku Liverpoolu. Oba kluby tak vyrástli bok pri boku, neustále bojujúc proti svojmu rivalovi s cieľom byť jednoducho lepšími.
Každopádne, čo málokto vie, ešte pred začiatkom rivality bol domovským stánkom Evertonu Anfield Road, teda posvätná pôda Liverpoolu.
Z histórie je známe, že pozemok na Anfield Road bol na počiatku prenajatý klubu bratmi Orrellovými, známymi miestnymi pivovarníkmi.
„The Toffees“ odohrali svoj prvý oficiálny zápas na Anfielde proti týmu Earlestown 27 septembra 1884, a prvý ligový zápas ako profesionálny klub o štyri roky neskôr. Liverpool v tom čase ešte ani neexistoval, čo sa malo zmeniť až o ďalšie štyri roky.
Everton opustil Anfield Road v januári 1892 a presťahoval sa kúsok severnejšie, na miesto ktoré je teraz známe ako Goodison Park. Liverpool ( v tej dobe nazývaný Everton Athletic ) si následne zvolilo za svoj domovský stánok čerstvo uvoľnený Anfield Road.
Takže, aj keď sa to fanúšikom Liverpoolu počúva veľmi ťažko, na Anfielde hrával v skutočnosti ako prvý Everton.
Nedohodneme radšej remízu?
Zápasy presunuté na nový termín nie sú v Anglickej Premier League, či v ich národnom pohári také neobvyklé, no jeden sa predsa len mierne vymyká z priemeru. V sezóne 1962/63 mali proti sebe odohrať zápas celky Lincolnu a Coventry. Zhodou okolností to bolo tesne po Silvestri a počasie sa postavilo tvrdohlavo proti.
Zápas sa mal odohrať 5 januára 1963, no pre zlé počasie bol preložený o pár dní neskôr. Ibaže ani o pár dní počasie nezmúdrelo a tak sa zápas prekladal opäť.
A opäť a opäť a opäť akoby nejaký chlap hore poriadne nasral Perinbabu.
Celkovo musel byť zápas preložený 15 krát, kým sa konečne 6 marca odohral, a bolo to celých 66 dní od plánovaného termínu. Coventry ho nakoniec vyhralo poľahky 5:1, no radosť mali zrejme obe strany
Niekto to už ukončite
Zábavné anekdoty nepochádzajú iba z Británie, tentokrát sa pozrieme do štvrtej Argentínskej ligy o ktorú predpokladám málokto z Vás „zavadil“.
Nedávna história, konkrétne sezóna 2009/10 priniesla zápas medzi celkami Juventud Alianza a General Paz Junior, ktoré sa stretli v kvalifikačnom súboji o postup do vyššej súťaže.
Nič zvláštne, dokonca ani to, že sa zápas skončil nerozhodne 3:3 a po predĺžení prišlo k penaltám, ktoré mali rozhodnúť o postupujúcom. Celkom bežné.
Čo však zaujme, je najvyšší počet potrebných penaltových kopov – pretože Juniors nakoniec po dlhej noci vyhrali 21:20!
Ešte zvláštnejšie vyznieva fakt, že všetky kopnuté penalty, až na jednu boli premenené! Tú poslednú, ktorú kopal za Alianzu Ruiz vychytal brankár.
Len si to zoberte, 40 premenených pokutových kopov v rade. Aj keby mali tak slabých brankárov, že by sa nenašiel v štvrtej Argentínskej lige ani jeden babrák, čo by to kopol vedľa? Mne to pripomenulo detské časy keď sa „hralo“ o kráľa strelcov, každý už chcel ísť domov, na ihrisku už bola tma, no kopalo sa tvrdohlavo až do konca.
Napadá ma, ako sa asi musel cítiť brankár Alianzy Gonzalez, ktorému sa nepodarilo chytiť ani jednu z 21 striel, čo na neho z jedenástich metrov smerovala. Ten sa dal možno po zápase na iný šport.
Uctime si minútou ticha…
Bizarný príbeh pochádza z nižšej Anglickej súťaže, kde v roku 1993 držal tým Congleton pred zápasom minútu ticha za zosnulého verného, najstaršieho fanúšika, ktorý podla správ umrel týždeň predtým.
Zrejme však klubové vedenie nepreverilo správy dostatočne dobre, keďže sa spomínaný fanúšik počas minúty ticha sám prišiel na ihrisko ukázať, že ešte žije.
Minúta ticha bola samozrejme v polovici zrušená…
Veľký deň Chrisa Nicholla
Každý hráč, ktorý strelí štyri góly v jednom zápase, by bol za normálnych okolností po zápase oslavovaný.
Nie však obranca z Aston Villy, Chris Nicholl, ktorý sa štyrmi gólmi zaskvel 20 marca 1976 proti Leicesteru City. Jediným problémom bolo, že dva zo strelených gólov boli vlastné a zápas skončil zmierlivou remízou 2:2.
Nicholl by sa pokojne mohol po skončení hráčskej kariéry živiť ako dramatik. V prvom polčase najprv potešil hostí vlastným gólom, aby tesne pred prestávkou dokázal vyrovnať. V druhom polčase opätovne najprv uprednostnil hosťujúci celok, aby tesne pred koncom zápasu dokázal vyrovnať na konečných 2:2, čím sa dozaista zapísal aspoň do futbalových dejín.
Na pozápasovej tlačovke s humorom opisoval zápas a nezabudol dodať, že najfrustrujúcejším momentom bol pre neho samotný koniec.
„Môj tretí gól, teda druhý vlastný bol doslova ukážkový. Snáď najkrajší gól aký som kedy strelil. Rybičkou! Žiaden brankár by proti tomu nemal šancu. Na moju smolu, zápas skončil nerozhodne
Po zápase som išiel hneď k rozhodcovi s prosbou, či by mi nenechal loptu, no ten rezolútne odmietol, s tým, že nárok by som na ňu mal iba v prípade víťazstva a navyše je to jeho posledný zápas a tak si necháva loptu on.“
Tomu sa hovorí šťastie, môj prvý hetrik v drese Aston Villy a nemám nárok ani na tú obyčajnú loptu.
A na záver – útočník, ktorý nikdy neskóroval.
Carlos Henrique Kaiser sa dvadsať rokov živil ako profesionálny futbalista, pritom mu chýbal akýkoľvek talent. Najneuveriteľnejšími trikmi, klamstvami a mystifikáciou sa mu však darilo vyhýbať ihrisku a v priemere odohral len niekoľko desiatok minút za sezónu. Napriek tomu si zahral v známych kluboch a užíval si luxusný život futbalovej hviezdy. Pritom ako útočník za celú kariéru nestrelil jediný gól.
Carlos “Kaiser” Henrique spolu s ďalšími dvoma slávnymi “kanárikmi” – Renatom a Renatom Gauchom
Všetko pritom začalo ako bežný príbeh brazílskeho chlapca, ktorý sa túži stať slávnym futbalistom. Carlos Henrique sa narodil v roku 1963 do relatívne chudobnej rodiny. Logicky práve kariéra futbalistu mu mala pomôcť k lepšiemu životu.
Na prahu dospelosti s ním však rozviazal mexický klub Puebla zmluvu a uvedomil si, že na splnenie sna mu chýba to najpodstatnejšie – futbalové schopnosti. Carlosa Henriqueho to neodradilo a v plnení svojho plánu začal používať praktiky, nad ktorými aj po troch desaťročiach zastáva rozum.
Začal prefíkaným ťahom, keď si sám prisúdil prezývku Kaiser. Bol to nemecký preklad slova cisár a predovšetkým prezývka jedného z najslávnejších futbalistov tých čias Franza Beckenbauera. Sám Henrique vysvetľoval, že prezývku dostal pre podobný herný štýl s nemeckou legendou, čo už samo o sebe bola v tom čase skvelá reklama.
Okrem toho začal obiehať nočné kluby v Riu de Janeiro, aby sa votrel do priazne brazílskych futbalových hviezd. Keď sa mu podarilo naviazať kamarátstva s hráčmi ako Romário, Bebeto či Renato, jeho plán sa začal napĺňať. Vedenie slávneho Botafoga práve na odporúčanie Romária ponúklo Kaiserovi trojmesačný kontrakt.
Lopte sa musel vyhýbať
Samotný hráč však vedel, že akonáhle by vyšli najavo jeho skutočné schopnosti, v klube by skončil. Preto hneď po príchode predstieral zranenie. Neskôr trénerovi vysvetlil, že pre jeho štýl hry je dôležitá rýchlosť a tak potrebuje niekoľko týždňov individuálneho tréningu naviac, aby sa dostal do optimálnej fyzickej formy.
Za ten čas si užíval to, kvôli čomu to všetko robil – vysoký plat v podstate za nič, búrlivý nočný život a priazeň žien pohybujúcich sa okolo profesionálnych futbalistov.
Keď sa už príchodu na ihrisku v úlohe striedajúceho hráča nevyhol, opäť sa vynašiel. Skôr, než stihol mať prvý kontakt s loptou, zvalil sa pri šprinte na zem a trénerovi oznámil, že si roztrhol zadný stehenný sval. Keďže v tej dobe ešte nebola magnetická rezonancia, klubovému vedeniu neostávalo nič iné, iba mu veriť.
Veľmi starostlivo budoval aj svoju popularitu v kabíne. „V tom čase hráči počas predzápasového sústredenia nemohli opustiť hotel. Pred ich príchodom som preto prenajal niekoľko izieb a zaplatil niekoľko žien. Keď potom prišli hráči, mohli stretnúť ženy aj napriek tomu, že museli ostať v hoteli,“ spomína samotný Kaiser.
Anglická hatlanina a mobil z hračkárstva
Okrem vyšportovanej postavy mu na dôveryhodnosti dodával ešte špeciálny trik – často s mobilom pri uchu predstieral telefonát s anglickými klubmi, bijúcimi sa o jeho služby. Už samotné vlastníctvo mobilu dodávalo v tom čase človeku na vážnosti. Navyše medzi brazílskymi hráčmi bola vtedy znalosť angličtiny takmer nulová, preto mu všetci v klube naleteli. Až na jedného.
Klubový lekár po anglicky vedel a keď si raz vypočul Kaiserov „telefonát“, hneď mu bolo jasné, že hráč v skutočnosti angličtinu len imituje a hovorí nezmysly. Keď sa Kaiser sprchoval, prezrel mu veci a zistil, že aj samotný mobil je len hračka. V klube s ním okamžite stratili trpezlivosť, no jeho príbeh sa tým neskončil. Práve naopak.
Rovnaký postup mu vyniesol aj angažmán v kluboch ako Flamengo, Vasco de Gama či Palmeiras. Jeho slávni kamaráti Romário či Edmundo presvedčili funkcionárov, aby dali šancu talentovanému hráčovi, ktorý má smolu na zranenia.
Scenár bol rovnaký – predstieranie zranenia, vyžiadanie dlhého času na individuálny tréning a po vyčerpaní trpezlivosti klubového vedenia odchod inde.
Predĺženie zmluvy za klamstvo
Z dnešného pohľadu sa zdá až neuveriteľné, že Kaiserovu ilúziu o sebe samom sa mu darilo udržiavať prakticky celú kariéru. Je však potrebné si uvedomiť, že v tom čase neexistoval internet a s ním ani youtube. Ani rozšírenosť a dostupnosť futbalu v televízii sa nedá porovnať s dneškom. Navyše, Kaiserova vynaliezavosť nepoznala hraníc.
Keď pôsobil v ďalšom brazílskom klube Bangu, musel si pomôcť klamstvom, do ktorého zakomponoval dokonca aj svojho zosnulého rodiča. Hoci bol stále v čase svojej „rekonvalescencie“, mužstvo malo veľký problém so zraneniami a tak tréner na lavičku posadil aj Kaisera. Keď ho v druhom polčase poslal na trávnik, opäť sa vynašiel.
Okamžite po príchode na ihrisko sa vyšplhal na oplotenie tribúny a slovne zaútočil na fanúšikov. Červená karta znamenala, že sa opäť vyhol odhaleniu svojich futbalových (ne)schopností.
Keď sa ho po zápase klubový prezident Castor de Andrade rozčúlený pýtal, čo to malo znamenať, hráč mu povedal: „Boh mi dal otca, ten však umrel. Dal mi však ďalšieho – Vás. Nedovolím, aby na môjho otca niekto hovoril, že je zlodej. A presne to na vás tí fanúšikovia hovorili.“ Výsledok? Šesťmesačné predĺženie zmluvy.
Legionár vo Francúzsku
Bol takým úspešným futbalovým iluzionistom, že to dotiahol až do Európy. Cez známosti si vybavil angažmán vo francúzskom druholigovom klube Ajaccio. Brazílski hráči mali v tom čase vo svete najväčšie renomé a na prvý tréning novej „hviezdy“ sa prišli pozrieť tisíce priaznivcov. Keď Kaiser videl lopty pripravené na tréning, vedel, že už po pár dotykoch s loptou by bublina spľasla. Opäť však všetkým prešiel cez rozum.
Začal lopty jednu po druhej vykopávať na tribúnu, kde si ich šťastní fanúšikovia brali ako nečakané suveníry. Všetko to zakončil pobozkaním klubového znaku na drese a stal sa miláčikom tribún bez toho, aby musel predviesť niečo zo svojho futbalového umenia. Keďže mužstvo ostalo bez lôpt, prekvapený tréner nemal inú možnosť ako naordinovať hráčom kondičný tréning a fyzické cvičenia, s čím nemal Kaiser žiadny problém.
V klube ostal ešte niekoľko rokov, počas ktorých si v Ligue 2 pripísal dvadsať niekoľkominútových štartov zo striedačky. Celková bilancia počas takmer dve desaťročia trvajúcej kariéry je: 30 zápasov, 0 gólov. Pri futbale však ostal aj potom, keď skončil ako hráč – stal sa kondičným trénerom.
[:]
